Tento týždeň mám celý voľno - tu sa tomu hovorí že mám FIESTU. Keď som rozmýšľala, čo všetko by som mohla postíhať, tak jedna z vecí bolo ísť na menšiu túru na El Miracle. Cesta do Miracle mi trvala približne 3 hodinky. Snažila som sa vyraziť skoro ráno, ale dala som si prať práčku, a tak som musela čakať, kým sa vyperie. Medzitým som si stihla ešte zabehať a naraňajkovať sa. Vyrazila som tak približne okolo 10:00, čo som si až neskôr uvedomila, bolo trošku neskoro. TEPLO - TEPLO - TEPLO
Tak tu som si zajedla obed, čo som si nachystala a vydala som sa na cestu, ktorú som si vybrala, aby som sa vrátila opäť do Solsony.
Prostredie, okolie a všetko bolo fakt nádherné a celou cestou som mala čas rozmýšľať nad životom, nad sebou a nad všetkým. ďakovala som Bohu, že sa o mňa stále stará, a že ma viedol celou cestou.
Neskôr som si uvedomila, že som nešla cestou, ktorú som si naplánovala, ale som sa vybrala inou na Torre de Riner. Moja mapa mi ukazovala, že aj tadiaľ sa dá ísť do Solsony, tak som len pokračovala ďalej podľa značiek, ktoré ma viedli. 
Keď som prekračovala riečku som si uvedomila, že ma začali trošku štipkať ruky. Pozrela som na nich a boli trochu spálené. myslela som si, že mám dostatok pigmentu a mne sa to stať nemôže, ale no stalo sa. Moc som sa spoliehala na seba. Tak som si nakrémovala ruky a pokračovala, ale vždy, keď na mňa zasvietilo slniečko som ich cítila...Vystúpila som hore na vežu. Nádherný výhľad!!! nemohla som sa vynadívať, ale uvedomila som si, že nevidím žiadny bod, ktorého by som sa mohla chytiť - všade len zeleň a kamene.
Potom som sa vybrala cestou, na ktorú mi ukazovala šípka, ale nemohla som si to overiť na mape, lebo sa mi vybil foťák a v ňom som mala jedinú mapu, ktorá ma viedla. Mobil sa mi tiež pomaly vybíjal. Išla som stále ďalej a stúpala som do jedného kopca a do druhého... Potom som si uvedomila, že ot nemá zmysel a že neviem, kde som...tak som sa rozhodla, že sa vrátim.
Keď som sa opäť vrátila na Torre Riner, mala som dve veci na výber, mohla som ísť hľadať ďalšiu cestu alebo sa vrátiť späť na Miracle a vrátiť sa cestou, ktorú poznám. Nakoniec som sa rozhodla pre tú druhú možnosť. Slnko stále viac a viac pálilo. Bolo už síce dosť poobede, ale to tu v týchto končinách znamená najväčšie teplá...
Celou cestou tam, keď som kráčala, som si hovorila, že aké je to ľahké väčšinou len klesám atď. No potom to bol teda riadny stupák. Vodu som si šetrila až na koniec cesty a snažila som sa nedychčať ako pes :) aj keď aj toho bolo. Pri každej zákrute som si hovorila, že už viac nevládzem a opäť za ňou sa zjavil ďalší stupák...Takto som prešla pár kopčekov. Uvedomila som si, že cesta tam je ľahká, lebo ešte más dosť vody, veľa energie, ale keď sa stratíš a musíš sa vrátiť cesta je oveľa ťažšia, nemáš toľko energie a je to náročné, stále stúpať do kopca... Nakoniec, keď už som najviac nevládala som zrazu uvidela El Miracle - katedrálu a ostatné budovy a bola som zachránená. Juhú.
Uvedomila som si, že tak isto to je aj v mojom živote. Aby som mohla začať, žiť potrebujem sa vrátiť na miesto, kde som začala ísť špatnou cestou a ten návrat, bude fakt ťažký. tiež som pochopila, že to už nezvládnem sama a že potrebujem pomoc. V Miracle bolo jedno autíčko s agents rurales a spýtala som sa ich, či nejdú náhodou do Solsony. Povedali, že áno. Tak som sa ich spýtala, či by ma nezobrali. Cestou som im ešte porozprávala celý môj dnešný príbeh a bolo :) veľmi milí ujovia. Som veľmi rada, že som ich stretla. Bol to darček zhora po veľmi dlhom a náročnom dni.
To si píšte, že to bol riadny zážitok a som celkom rada, že sa mi toto postávala. Veľa vecí som si uvedomila, keď som tak mala čas rozmýšľať. Tiež som videla ako sa Pán Boh o mňa stará a ako ma miluje. Tiež som mu vďačná za ľudí, ktorých mi posiela do cesty, keď idem špatne alebo keď už nevládzem.
Tak asi toľko o mojich strácajúcich zážitkoch - dúfam, že sa už nebudú opakovať :)
Čítame sa skoro,
som to ja
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára