Takže AHOJTE všetci,
myslím, že dnešný príspevok bude trošku dlhší. Dajme tomu, že začala skutočná perdida(ale pozerajte významy len pre adj:).
Včera (sobota: 29. júna 2013) sa skončila naša Formación s ostatnými dobrovoľníkmi v Salamanke. Tak sme sa vracali domov. Cieľom bolo chytiť autobus do Madridu, kde sme mali 4 hodinky čas, aby sme neskôr chytili renfe do Barcelony. Tam sme zase mali rýchli spoj do Manresy, kde po nás mal prísť nejaký chlapík autíčkom a odviesť nás do našej krásnej Solsony :) No tak toto bol plán a....
Skutočnosť bola trošku dosť odlišná. Začiatok cesty sa začal celkom slušne. Taxíkom sme sa dostali na čas na autobusovú stanicu a stihli sme autobus. V Madride sme mali trošku času, tak sme zbehli do Parque de Retiro, kde sme len tak leňošili a sedeli na tráve.
Renfe sme stihli a o dve hodinky a kúštik sme sa už nachádzali v Barcelone. Tu ale už prichádza menší zádrhel pre mňa... Stihli sme si kúpiť lístky na vlak do Manresy a zišli sme dole do podzemia. Ja som si tam sadla kúštik ďalej od nich na zem, lebo som už nevládala z toľkého cestovania - bola som dosť unavená z celého týždňa. Vlak prišiel o pár minút, ale ja som ho nevidela prichádzať, nechápem nejaký sek alebo niečo. Oni všetci nastúpili a keď už zistili, že nie som vo vlaku, tak ma hľadali, ale vlak už odchádzal. Tak som zostala opäť stratená v Barcelone, ale nebojte...lístok som mala tak som nastúpila na ďalší vlak, ktorý išiel až o hodinku. Volala som im, ale no...nemohli ma počkať. Tak som musela stráviť noc v Manrese. Vďaka Bohu, som sa v Salamanke spoznala s ďalšími dobrovoľníkmi, ktorý boli z Manresy, tak som im zavolala, či by som mohla u nich prespať.
Na druhý deň ráno som mala riadnu dilemu. S Gogou (dobrovoľníčkou zo Srbska) sme sa už predtým rozprávali, že mi raz ukáže Manresu atď., ale ja som si plánovala ísť do zboru, lebo som nevedela, kedy sa tam najbližšie dostanem(...tábory...). Nakoniec som sa rozhodla, že odídem ráno rovno do Cardony a túr po Manrese si urobíme inokedy. Myslím, že Goga to trošku nepochopila a bola smutná, ale no tak som sarozhodla :)
Ráno som sa zobudila veľmi veľmi skoro ráno, aby som našla autobusovú zastávku - s tým, že som v peňaženke nemala žiadne peniažky. Všetky som minula, aby som sa dostala do Barcelony. Hľadala som cestou nejaký bankomat, aby som si vybrala. Keď som sa ale dostala k bankomatu tiež som zistila, že mám účet prázdny - hups. Fakt som už nevedela, čo mám robiť... Nič lepšieho ma nenapadlo, tak som sa hneď posťažovala segre a švagrovi, že pravdepodobne budem musieť stopovať alebo niečo. Tí mi zase povedali, že sa mám ísť spýtať šoféra, či by nezobral aj tak alebo niečo a tiež mi povedali, že sa budú modliť. keď prišiel autobus som vošla dnu a vysvetlila som šoférovi, čo sa stalo. Ten ma ale nechcel pustiť a poslal ma na políciu (myslím, že si myslel, že som nejaká emigrantka, alebo čo). Ale potom na mňa zrazu zatrúbil...Nejaký chlapec mi kúpil lístok do Carodny :) Vďaka Bohu som sa dostala na pol cesty. Keď som sa ho pýtala ako mu to môžem vrátiť, povedal, že to je OK. Tak som sa dostala do zboru. Mala som síce pár hodiniek čas, ale vďaka Bohu, ktorý sa o mňa tak krásne stará a vďaka neznámemu chlapcovi z autobusu :)
Zo zboru ma potom odviezli až do Solsony jeden manželský pár, moc milí. Tak som bola moc rada. Keď som tak sedela v Cardone na lavičke v parku som si čítala tento žalm a presne mi sedel do mojej situácie.
Tak na dnes len toľko.
Čítame sa skoro,
stj
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára