Ahojte všetci,
Ospravedlňujem sa za názov po anglicky, ale celý tento zážitok som zažila po anglicky. Celou cestou sme sa rozprávali po anglicky a zážitky z tohto stopovania sú proste anglicky...tak som nechcela pokaziť to čaro :)
Ako už všetci viete, tu v Katalánsku som ako DOBROVOĽNÍČKA, čož znamená, že v mojej peňaženke niekdy nie je veľa peniažkou...väčšinou zíva prázdnotou alebo sa tam sem tam objaví nejaký ten eurikos. Po našej Hard Work nám naša organizácia dala pár dní voľna, tak sme sa spolu so Zane a Alanom rozhodli, že ideme objavovať Katalánsko. Zbalili sme spacáky a iba najnutnejšie veci, každý do jedného malého ruksaka a vydali sa na cestu - nevedeli sme kam mierime ale išli sme za dobrodružstvom.
Tak takto nejako to všetko začalo:
Odchod bol samozrejme o 9 ráno,a le boli sme šťastný, že sme odišli o 11... :) Najprv sme opustili naše hniezdočko Solsonu a vydali sa smerom do Manresy, hľadajúc dobré miesto na stopovanie. Cestou sme ale natrafili na jednu tetu, ktorá nás hneď zobrala v peknom bielom autíčku. Nepamätám si značku, ale bolo TOO FANCY. Toto slovné spojenie sa s nami aj naďalej ťahalo celým stopovaním, lebo mi sme chudobí dobrovoľníci a pre nás bolo všetko too fancy...spanie v hotely - too fancy (postačia nám dobrí kamaráti, park, pláž... :), cestovať autobusom - too fancy (tak na toto nemáme peniažky, vystačíme si so stopovaním a chodením...), jedelie v reštaurácii - too fancy (smer-sepermarket a najlacnejší chleba s nejakou lacnou pomazánkou...) atď.
V manrese sme zavolali kamarátom, či u nich nemôžme prespať a zajtra pokračovať v ceste. Prvý deň po "veľmi náročnom" stopovaní sme si ľahli do parku...v podstate sme žiadny park nenašli tak sme si najprv ľahli do Indusrial parku a zobrali si tam siestu, až kým nás slnko nevyhnalo, lebo tam neboli stromy, aby nám robili tieň...
Potom sme sa ale rozhodli, že nebudeme až taký lenivý a našli skutočný park, kde sme robili inšpekciu trávy - my sme na nej neležali, my sme ako skutočný profesionály skúmali kvalitu trávy, tieňa, vlhkosť vzduchu a nakoniec sme urobili závery o
Park de la Seu v Manrese, aby sme si dokázali, že nie sme až taký lenivý ako to vyzerá :)
Potom sme si doložili baťohy u kamarátov a objavili kúsoček tohto mesta a samozrejme sme urobili aj menší shopping - ešte som tu nemala čas vôbec nakupovať a Solsona je taká malá, že sa to tu nedá, tak sme využili hneď prvú príležitosť.
Potom večer som bola dosť unavená tak som išla skôr spať, ale ráno, keď som sa zobudila som sa dozvedela, že večer to bola veľmo veľká párty a ža sa k nám pridávajú ďalší traja ľudia na našej ceste NIEKAM... Druhý deň - smer
Mont Serrat, veľmi známe turistické miesto. A samozrejme opäť odchod o 9:00, čož v tomto prípade znamenalo za 10 minút 11 hodín. Juhú!!
Rozdelili sme sa na skupiny a stopovali sme autíčka. Táto cesta už nebola priama, nakoniec sme išli tromy rôznymi autami, ale bola to riadna sranda. Ja som bola v skupine so Zane a Alexom (taktiež dobrovoľník, veľmi zženštelý chlapec zo Srbska :) Bola s ním fakt sranda - to si píšte!!!
Leňošenie na tomto nádhernom mieste, bola fakt sranda, len sme zistili, že už čas pokročil a nebudeme už večer v noci viac stopovať ďalej, tak sa proste jednoducho zmenili plány a strávili sme ešte jednu noc v Manrese...
Tretí deň ráno - samozrejme, že opäť odchod o 9:00 (môžete si domyslieť, kedy sme vyrazili) smer -
Girona. Asi sa mi to začalo páčiť:
...nič neplánovať, len ísť, keď sa má ísť a nevedieť kam, len objavovať to, čo nám príde do cesty... Rozdelili sme sa do skupín a ja som išla s Alanom. Celkovo sme mali väčšie šťastie ako tá druhá skupina. Dostali sme sa do Girony už okolo piatej. Celkom zaujímavá cesta.
Najprv sme stopovali na jednom mieste, odkiaľ nás zobrala jedna teta preč, že to nie je dobré miesto na stop a zaviezla nás na "lepšie". Tu nás stopol zase ďalšie típek a povedal, že tam nám nikto nezastaví, lebo je to zakázané, tak nás zobral ďalej na benzínku na diaľnici, kde však ale nazastavovalo žiadne autíčko a na diaľnici sme nemohli stopovať. Po dlhej dlhej chvíľke sme sa teda rozhodli, že si prejdeme kúsok peškom a nájdeme miesto, kde sa to bude dovolené. Kráčali sme teda v najväčšom horku, slnko na nás pražilo ... Potom sme našli najaký zjazd do nejakej neznámej malej dedinky. Tam sme sa postavili a stopli jedno autíčko. Jedna slečna nás zobrala ale iba o pár kilometrov ďalej do ešte menšej dedinky. Tam to bolo tiež nemožné, tak sme sa opäť vydali peškom. Keď sme už nevládali sadli sme si. Tam nám zastavili pracovíci na diaľnici a boli veľmi milí a zobrali nás na jednu benzínku, ktorá má vraj reštauráciu a je vraj dosť frekventovaná. Tam ma uštipla osa :( ale naozaj bolo tam autíčok a kamiónov. Tak sme s Alanom išli a rad radom sme sa pýtali, či ničkto nejde do Girony a či by nás nezobral. natrafilli sme tam na jedného poliaka, ktorý keď zistil, že sme zo Slovenska zmenil trasu svojej cesty a zobral nás do Girony :)
Zatiaľ ale naša druhá skupinka bola zaseknutá 4 hodinky v malej dedinke zvanej
Moia. No proste nemali šťastie. Nakoniec sa im nejako podarilo dostať do
Vicu trošku väčšieho mesta a odtiaľ do
Girony, kde sme ich už my obaja čakali v parku, ktorý sme vybrali na naše nasledujúce inšpektovanie.
Mali sme v pláne ešte trošku pokračovať, ale keď prišli do Girony, tak sme už boli všetci riadne unavení a už aj začínalo byť tma, tak sme sa rozhodli, že zostaneme tam - spať niekde v parku (to keby moja maminka vedela... Vo Vidreres sme mali jedného kamaráta, u ktorého sme mali prespať, ale bolo to ďalších 25 kilomentrov, takže sme sa rozhodli spoznať nočnú Gironu. Ale zavolali sme mu, že či sa nechce k nám večer pripojiť a nakoniec pišiel aj s nejakými kamarátmi. Bola to sranda. Potom som už ale odišla do Vidreres na návštevu a niekde tu na tomto mieste sa končí moje stopovacie dobrodružstvo...
Ostatní však samozrejme na ďalší deň pokračovali, a majú ďalšie zaujímavé príbehy ako sa dosttali do Figueres, Caraces o spaní na pláži, v kostole a podobne... ale to už poznám len z rozprávania, lebo ja som bola stopár-začiatočník, nemôžme to hneď na začiatok prehánať. Oni už mali riadne skúsenosti. Tak len, aby ste si nemysleli, že som to vzdala nakoniec som sa na 4 dni usadila na jednom mieste a stala sa trošku too fancy a spoznávala akolie Vodreres.
A na záver možno také trošku heslo, ktoré nás tak trošičku sprevádzalo je Y.O.L.O. Keď ešte neviete, čo znamená najvyšší čas trošku zablúdiť na internet a pohľadať...možno sa vám zíde.
Takže čítame sa skoro,
vaša stj
